Druhá veľkonočná nedeľa
Asi nie je príjemná situácia, keď sa človek ocitne zaseknutý na verejnom záchode, alebo sám doma. Niekedy z toho vzniknú celkom komické situácie, ale žarty musia ísť nabok, keď sa ponáhľame do práce, alebo školy. V takejto záťažovej situácii aj rozumný môže stratiť hlavu.
Učeníci za zatvorenými dverami však nestratili kľúč, hlavu asi áno. Možno závora, ktorá ich delila od vonkajšieho sveta dodávala ich srdciam akú – takú silu prežiť. Mali strach pred Židmi, svojimi súkmeňovcami, aby sa im nestalo niečo podobné, ako ich Učiteľovi odpočívajúcemu v skalnom hrobe. Povedali si niečo podobné: „Bude asi najlepšie nevystŕkať nos“. Jediný, kto sa túlal svetom a nepodľahol davovej (skupinovej) panike bol Tomáš, prezývaný Dvojník. Ktovie, na koho sa asi podobal, možno aj na Ježiša. V istých situáciách to mohlo byť celkom príjemné, ale nie teraz, keď bol Ježiš mŕtvy. U málo znalých by stretnutie s ním mohlo spôsobiť hromadný infarkt, alebo mŕtvicu. Podobná situácia mohla nastať, ak sa podobal na obeseného Judáša Iškariotského. A možno dôvod jeho úteku bol celkom obyčajný – ľudský, keď človek prežíva sklamanie, bezmocnosť, pocit hlbokej straty toho, ktorého mal za najlepšieho priateľa a ktorého láska predtým vyzerala ako nesmrteľná. Ako môže takáto láska zomrieť?!
Jedenásti zažívajú skutočný šok, keď ich Učiteľ a Pán povie uprostred nich Šalom – tradičný židovský pozdrav, akoby sa predtým nič nestalo. Ale stalo sa, veď všetky podrobnosti jeho smrti vedeli od jedného z nich – Jána, ktorý stál pod krížom a možno videl aj pohreb …
Keď sa Ježiš vtedy zjavil, asi čakali nemilosrdný rozsudok. Ale aký je rozdiel medzi nemilosrdným a milosrdným sudcom? Nemilosrdný sudca berie pri rozsudku do úvahy priťažujúce, kým milosrdný poľahčujúce okolnosti. Aké poľahčujúce okolnosti zavážili v prípade Ježišových učeníkov? Boli určite veľmi osobné …
Ježišovo dýchnutie malo uzdraviť ich prestrašené, neveriace a tvrdé srdcia. A táto nová schopnosť mala prejsť aj na tých, ktorí skrze nich uveria Evanjeliu.
Keď sa tam potom ukázal Tomáš, situácia s neverou ich sŕdc sa zopakovala. Tak ako oni neboli schopní uveriť ženám, ktoré stretli živého Ježiša, tak ani Tomáš nebol schopný uveriť ostatným bratom. Možno sa Neveriaci držal ľudovej múdrosti: „Môžeš veriť hocikomu, len nikdy never tomu, kto iba kritizuje.“ Po ľadovej sprche od ostatných ťažko mohol uveriť slovám: „Videli sme Pána“.
A keď sa tento Pán ako milosrdný sudca priateľ ukázal s oslávenými ranami umučenia, Tomáš kapituloval. „Pán môj a Boh môj“ je možno najkratšie a najkrajšie vyznanie viery v Evanjeliách. Aj na ňom sa naplnili slová žalmistu: „Prudko dorážali do mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol. Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom. „
On je záchrancom tých, ktorí uverili nielen v jeho smrť, ale aj zmŕtvychvstanie. Zmŕtvychvstalý, ktorý premohol smrť, je jediný schopný zvíťaziť nad smrťou, ktorá je niekedy v nás (por. Rim 6, 23). Smrťou, ktorá je spolu s nami za našimi zatvorenými dverami srdca. Smrťou, ktorá je mzdou (odplatou) hriechu.
Ale Zmŕtvychvstalý a milosrdný nám prináša nové narodenie, novú dimenziu, nový level (úroveň) života, kde je hlavným motorom, silou i Pánom – Láska. V mene tejto Lásky rozlúčiť sa raz navždy s hriechom je jediné najsprávnejšie rozhodnutie, ktoré musíme vykonať každý osobne.
V Katolíckych novinách je takýto príbeh: Istý kňaz pôsobiaci v New Yorku pri návšteve Ríma stretol žobráka. Zistil, že je to jeho kamarát, ktorý bol spolu s ním pred niekoľkými rokmi vysvätený za kňaza. Jeho kamarát odvtedy stratil vieru i kňazské povolanie. V nasledujúci deň šiel americký kňaz na audienciu k pápežovi Jánovi Pavlovi II. Keď naňho prišiel rad, poprosil Svätého Otca, aby sa pomodlil za jeho priateľa zo seminára. Na druhý deň dostal on aj jeho spolužiak pozvanie na večeru s pápežom. Po večeri požiadal pápež odpadnutého kňaza, aby ho vyspovedal. Dojatý muž si vypočul jeho spoveď a prosil ho, aby sa aj on mohol vyznať zo svojich hriechov. Ján Pavol II ho potom vymenoval za kaplána vo farnosti, v ktorej predtým žobral a poveril ho starostlivosťou o bezdomovcov. Zázraky sa dejú aj dnes a mnohé z nich aj v spovednici, len musíme dokázať otvoriť dvere srdca Ježišovej láske. AMEN.
Veľkonočná vigília 2017
Dve ženy stáli pred katedrálou Notre Dame v Paríži, ktorá bola postavená v 12. storočí. Jedna z nich sa spýtala: „Prečo aj my nedokážeme stavať takéto stavby?“ Jej priateľka odpovedala: „Ľudia, ktorá stavali túto katedrálu, mali vieru. My v dnešnej dobe máme názory (mienku). Nemôžeme stavať katedrálu s názormi.“
Štyridsať dní sme sa pripravovali na Veľkú Noc. Dali sme si rôzne dobrovoľné predsavzatia, pôsty, zriekania, snažili sme sa mať v poriadku aj srdce – preto sme možno aj častejšie pristúpili k svätej spovedi.
A teraz je to tu: Deň víťazstva, alebo Deň nezávislosti – nie od nejakých agresívnych mimozemšťanov, ale od hriechu, smrti, závislostí každého druhu …
Ak bol deň, kedy sa Boh mohol naozaj radovať, kedy mohol skutočne jasať, tak je to deň víťazstva jeho Syna a nášho Pána. A tak odvtedy pribudol do večnej Božej symfónie jeden silný akord – Kristovo zmŕtvychvstanie! Toto víťazstvo však nie je iba víťazstvo Najsvätejšej Trojice, ale aj naše, ktorí máme na ňom účasť od chvíle nášho krstu. Ale ako žiť s týmto vedomím víťazstva? Má to byť bezbrehý ošiaľ, alebo niečo, čo má ďalšie pokračovanie?
Veľa nám o tom môže napovedať naša pôstna cesta. Bola moja pôstna cesta len cestou názorov, alebo aj cestou viery? A kde má táto cesta viery koniec? Môže skončiť na kríži? Apoštol Pavol poznamenáva, že ak Kristus nevstal zmŕtvych, márna je naša viera i ohlasovanie. Táto cesta pokračuje až do neba, do večnosti…
V Danteho Božskej komédii je opis neba. V ňom Danteho sprevádza žena menom Piccarda. Dante sa jej na najnižšom stupni neba opýta: „Ak duša na tejto najnižšej úrovni neba nie je ani trochu nešťastná, možno závidí tým dušiam, ktoré majú v nebi vyššie miesto?“ No Piccarda sa iba usmeje a poznamená: „žiaria prvým ohňom lásky.“ A vysvetľuje Dantemu, že podstatou neba je prebývať v Božej svätej vôli. A potom povie najslávnejší verš celého diela: „V jeho vôli je náš pokoj.“ Jeho vôľa je náš pokoj. To neznamená, že Boh pohltí alebo zničí našu osobnú vôľu. To znamená, že človek spozná svoju skutočnú slobodu len vtedy, keď uvedie do súladu svoju a Božiu vôľu. To znamená žiť podľa Ježiša Krista. Nie s vlastným názorom, ale skutočnou vierou. Vierou v Božieho Syna, nepoškvrneného Božieho Baránka. Jeho víťazstvo dosvedčené zmŕtvychvstaním bude dôvodom aj našej nebeskej radosti, bude jej dušou, bude dušou našej vôle. Teraz i vo večnosti.
Nie je pravdou, čo vyslovil Jean Paul Sartre: „kde sa rodí Boh, tam zomiera človek.“ Nemôže byť šťastný ten, kto popiera svoju dušu, odmieta sa podriadiť Božej vôli a svoju stavia na jeho trón. Je pravdou to, čo nám ohlasujú evanjeliá: tam, kde Boh víťazí, tam víťazí aj jeho stvorenie.
Drahí bratia a sestry, prešli sme dlhú cestu pôstu. Pre mnohých z nás to bola cesta pokorného pokánia. Dnes, v túto noc stojíme na prahu nového neba a novej zeme. Zmŕtvychvstalý Pán otvoril veraje svojho i nášho Kráľovstva. Srdce svetla premohlo srdce temnoty. Ježišova vôľa žiť a dávať život premohla vôľu smrti usmrtiť čo je živé.
Dnes slávime začiatok nového dňa. Dňa, ktorý už nepreruší tôňa smrti. Dnes s vierou vstupujeme do radostnej a večnej chvály nášho milujúceho a milovaného Boha. A preto dnes s pokornou a svätou vôľou spievajme radostné Aleluja nášmu Víťazovi, aby sme ho mohli spievať aj v jeho Kráľovstve. Amen.
Veľký piatok 2017
Keď nám zomrie niekto blízky, prirodzene cítime bolesť a smútok. Čím nám je tento zosnulý bližší, tým je bolesť ktorú prežívame, intenzívnejšia. Čo cítime dnes na Veľký piatok, keď si pripomíname smrť nášho Pána Ježiša Krista? Je naše srdce naplnené ozajstnou bolesťou, smútkom, ako keď nám zomrie niekto vzácny? Alebo je naše srdce chladné a Ježišova smrť ním vôbec „nepohne“?
Keď urobíme niečo zlé, prežívame pocit odcudzenia, strachu a prázdnoty. Máme možno skúsenosť ľútosti a odpustenia, ktorá je nevyhnutná, aby bolesť a prázdnota odišla, bola uzdravená. No Veľký piatok nám hovorí, že na uzdravenie ľudského srdca akákoľvek úprimná ľútosť nestačí.
Bolesť a smrť sú otázkou, Kristov kríž je odpoveď. Ježišova odpoveď je jasná – keď ho hľadajú, smelo odpovie: „Ja som“. Ja som ten, ktorý sa nechal vydať do rúk hriešnikov. Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas. Pre túto pravdu som sa nielen narodil, ale aj zomrel.
Aké je dnes potrebné počuť Ježišov hlas! Ľud pohltený neistotou a chladom súčasnosti, potrebuje počuť Ježišovo Slovo: „Žíznim“ – Som smädný ani nie tak po vode, ako po každom ubolenom a stratenom srdci. Potrebujeme to počuť a vo sviatostiach prežiť všetci.
V protiklade rozhodného Ježišovho vyznania pravej identity stojí Petrovo zapretie: „Nie som“ (jeho učeníkom). Ten, ktorý bol povolaný medzi prvými, tri roky bol svedkom Ježišových zázrakov (niekedy aj privilegovaných), po takmer bezvýznamnom obvinení slúžkou zapiera svojho Pána, Učiteľa i priateľa.
Jeho „nie som“ akoby povedalo, že nie je ten, kto bol stvorený na Boží obraz, nestojí o rajskú záhradu ani o spoločenstvo pri Božom stole v Ježišovom Kráľovstve. No po svojich slzách ľútosti mohol povedať: Som ten, ktorý som sa vzdialil, hriechom poprel svoju pravú identitu a tvár Božieho dieťaťa. Ale som aj ten, ktorý by bol bez Kristovho kríža úplne stratený a naveky mŕtvy.
Vďaka Kristovej obeti na kríži mohol Peter a my s ním prežiť nové stvorenie srdca a vyznať: „Aj ja som jeho žiak, jeho služobník, jeho priateľ. V dobrom i zlom, v detstve i dospelosti, ba aj v starobe“ … Viem, že iba vďaka jeho nesmiernej obete na kríži a vykupiteľskej smrti, môžem byť teraz i naveky Božím dieťaťom. Nech mi v tom jeho láska pomáha. Amen.
Zelený štvrtok 2017
Keď si chce niektoré popredné médium udržať poslucháčov alebo divákov, musí z času na čas priniesť interwiev s nejakou zaujímavou osobnosťou. Populárne sú dnes rozhovory s úspešným podnikateľmi, športovcami alebo umelcami.
Skúsme si predstaviť taký rozhovor s niektorými Ježišovými učeníkmi a nakoniec aj s ním v posledných chvíľach jeho života, okolo spoločného stola vo Večeradle.
Čo by nám povedal Judáš Iškariotský? Asi toto: „Poverili ma, aby som sa staral o financie nášho spoločenstva, ale ako môžeme fungovať bez výdavkovej brzdy? Keď príde k lámaniu chleba, náš Učiteľ rozdáva chudobným, ako by sme boli vlastníkmi svetovej banky! A ja musím potajme prosiť vplyvné osobnosti, aby nám nejako pomohli! Dokedy to mám trpieť?“ …
Šimon Peter by povedal: „Náš Učiteľ je skutočná hviezda, dal by som za neho aj život. No niekedy sa mi zdá, že by sme sa už konečne mohli posunúť k ďalšiemu levelu – vytvoriť nejakú štruktúru, poriadok, organizáciu. Niekedy sa mi zdá jeho konanie chaotické, neviem, kde to skončí … A keď ma už poveril vedením, mohol by mi už zveriť aj nejaké kompetencie …“
Najmladší z učeníkov apoštol Ján by povedal: „Chcel by som byť s naším Učiteľom naveky, mám však o neho skutočný strach, keď vidím, koľkých má nepriateľov. Mali by sme z Jeruzalema odísť na bezpečnejšie miesto, kde by mohol pokračovať v úžasných skutkoch, ktorých sme boli doteraz svedkami, prípadne zmobilizovať našich stúpencov, aby sme sa dokázali brániť“ …
A čo by povedal Ježiš? Možno aj toto: Keď som začal verejne účinkovať, Duch Boží ma zjavil svetu ako Božieho Syna, ktorý prináša záchranu pre všetkých. Videli ste moje svedectvo Otcovej lásky: radostná zvesť – evanjelium pre zronených, sklamaných, blúdiacich, chudobných; odpustenie hriechov, uzdravenia chorých, vyslobodenia od zlých duchov, vzkriesenia mŕtvych … Odovzdal som ľuďom celú Božiu lásku, jedno mi ešte zostáva – odovzdať vám aj svoj život. To sa stane o niekoľko hodín, takže tento rozhovor by bol za bežných okolností „rozlúčkový“. No pripomínam vám slovo, ktoré som už predtým povedal o vzkriesení Syna človeka. Nezabudnite prosím, verím, že sa takto nevidíme poslednýkrát“ …
A potom sa náš Učiteľ a Pán rozhodol umyť učeníkom ich ubolené, špinavé nohy. Urobil niečo, čo nik nečakal, najmä Šimon Peter. Bolo to nielen gesto slúžiacej lásky, ale aj prorocké gesto, bolo to pokračovanie jeho slov: „Toto robte na moju pamiatku“. Bol to charizmatický podpis, bodkočiarka za jeho pozemským účinkovaním, ale aj predohra k poslednému dejstvu jeho pozemskej drámy – Umučeniu a Vzkrieseniu.
On, ktorý nás miloval a miluje do krajnosti, pripomína nám všetkým, kto je jeho skutočným nasledovníkom – učeníkom. Nie je to iba ten, kto zachováva Prikázania a je bez ťažkého hriechu, nie je to iba ten, kto nevynecháva nedeľné a sviatočné zhromaždenia, ba ani ten, kto nábožne prijíma jeho presväté Telo a Krv … Je to až ten, kto potvrdzuje toto všetko svojím životom, skutkami lásky.
Ježišovo umývanie nôh dokazuje, že evanjelium nie je iba nové a zbožné učenie. Nie je to iba nové náboženstvo, ale predovšetkým nový spôsob života. Života, ktorý nezastaviteľne prúdi z Ježišovho prebodnutého boku, ako prúd Božieho milosrdenstva, prúd Božieho Ducha, Ducha lásky. Je to život, pre všetkých veriacich v Krista.
Vy mladí sa nemôžete vyhovárať, že musíte stihnúť toľko zaujímavých úžasných vecí. Vo svojom veku už viete, že Boh vám dal krídla, ktorými môžete doletieť veľmi ďaleko, no Boh vám aj hovorí, že existujú veľmi nebezpečné územia, kde sa to neoplatí. Ježiš vás chce naučiť, kam sa naozaj oplatí „letieť“. Chce vás viesť k skutočným výškam, kde ľudské oko nedokáže vidieť ani najdokonalejšími prístrojmi, ale naše srdce tam môže byť okamžite. Ani my dospelí sa nemôžeme vyhovárať, že nevládzeme, že nám chýbajú sily. Náš Pán nám dáva silu milovať a neochabnúť v láske po celý život. Buďme mu dnes vďační a nasledujme ho s otvoreným a dôverujúcim srdcom. Amen.
Odkaz: V Galérii si môžete prezrieť aktuálne fotografie z našich spoločných slávení.
